Prvá vec, čo budete riešiť, je cena zariadenia, tzv. entry cost, teda vstupná investícia. Moderná hracia konzola (Microsoft Xbox One, Nintendo Wii U, Sony PlayStation 4) dnes stojí od 300 do 400 EUR. Možno máte doma notebook, ale slušný herný počítač, ktorý rozbehá aj moderné hry, stojí od 800 EUR vyššie. V mobilných zariadeniach je trochu komplikované sa vyznať, ale povedzme, že smartfón alebo tablet s dostatočným výkonom na hranie aj moderných hier dnes stojí cca 300 EUR a viac (s lacnejšími býva väčšinou viac trápenia ako radosti).
Vstupná investícia je však len prvým krokom. Hracia konzola má výhodu v jednoduchosti, uzatvorenom systéme, ktorý proste funguje a netreba nič riešiť. Hru si kúpite online cez ich obchod, prípadne vložíte disk do mechaniky, hra sa automaticky nainštaluje, aktualizuje a môžete sa hrať. Na najbližších pár rokov máte pokoj, hry vyzerajú vždy rovnako dobre a vždy rovnako dobre bežia. Skrytou cenou sú drahšie hry. Oproti tým na počítači si na konzolách priplatíte zhruba 10 EUR navyše. Nová hra (v čase vydania) stojí okolo 60 EUR, neskôr zvyčajne klesne na 20 – 30 EUR. Navyše, na Xboxe a PlayStation si musíte platiť aj členstvo v prémiových službách Xbox Live (cca 60 EUR ročne) alebo PlayStation Plus (50 EUR ročne), ak sa chcete hrať online. Výhodou členstva je, že vám každý mesiac dajú pár plných hier zadarmo.
S počítačom máte výhodu lacnejších hier. Navyše, množstvo online predajcov, ako napríklad Steam, robí pravidelné akcie, pri ktorých kúpite aj nové hry s 80 % zľavou. Nevýhodou je rýchle zastarávanie komponentov, to znamená, že zhruba každé dva roky treba pár súčiastok vymeniť za novšie, výkonnejšie, ak sa stále chcete hrať nové hry alebo hrať s najvyššími grafickými nastaveniami. Taká stredne dobrá grafická karta stojí 200 – 300 EUR. To len v prípade, že máte stolný počítač, v laptope nevymeníte prakticky nič a ak budete chcieť vyšší výkon, musíte kúpiť nový.
Na smartfónoch a tabletoch je situácia iná. Tzv. premium hry, teda platené, stoja od 1 do 15 EUR. Drahšie hry sú naozaj len výnimkou. Omnoho populárnejšie sú tzv. freemium hry, ktoré sú, ehm, zadarmo. Tieto hry používajú model free-to-play, teda v preklade zadarmo na hranie. Lepší názov však navrhol šéf Nintenda – free-to-start, teda zadarmo na začatie.
Free-to-play hry fungujú jednoducho. Hru si stiahnete zadarmo, začnete hrať. Pravidlá sú zvyčajne jednoduché a hra býva dosť návyková. Často niečo budujete, napríklad farmu (FarmVille), vikingskú osadu (Clash of Clans), obchod so zvieratkami (Littlest Pet Shop), domček (The Sims FreePlay) či mesto (SimCity BuildIt), alebo sú to hry na kolá, či už závodné (Asphalt), logické (Triple Town, Candy Crush Saga), alebo behanie do nekonečna (Subway Surfers, Temple Run). Pointou je, že tieto hry obsahujú rôzne obmedzenia, ktoré spomaľujú váš postup. Často musíte čakať, zbierať rôzne veci, kupovať si za virtuálnu menu rôzne vylepšenia alebo „energiu“. Niektoré hry sú zámerne nastavené tak, aby boli trochu nefér a donútili vás minúť virtuálnu menu, dokúpiť si vylepšenia. Zo začiatku máte virtuálnej meny dosť, hra vás naučí ju míňať a zvyknete si, že tak to jednoducho funguje. Keď sa vám však minie, hra vás zavedie do obchodu, kde si môžete dokúpiť virtuálnu menu, energiu, rôzne doplnky, vylepšenia… avšak za skutočné peniaze. Tomuto sa hovorí mikrotransakcie.
Pôvodná myšlienka za mikrotransakciami je vo svojej podstate dobrá. Dostanete hru zadarmo a keď sa vám páči, zakúpením niečoho v hre za symbolický poplatok (napríklad nový kostým pre vašu postavičku za jedno euro) podporíte vývojárov. Problém je v tom, ako sú mikrotransakcie v skutočnosti často využívané. V prvom rade, vôbec nemusia byť mikro a niektoré hry ponúkajú napríklad balíčky virtuálnej meny za 100 EUR. Zároveň na vás hry tlačia, aby ste si tieto doplnkové balíčky zakúpili. Navyše to už dávno nie je o podpore malých vývojárov, najznámejšie z takýchto hier sú dielom stoviek vývojárov, ktorým pri vývoji asistujú matematici a psychológovia, aby maximalizovali profit a vytiahli z ľudí čo najviac peňazí.
Niektorí ľudia sú schopní do free-to-play hier naliať tisíce eur. Niektorí si skutočne roky budujú svoje virtuálne mestečko a investujú doň svoje peniaze. Horšie je to však v prípade, ak náhodou minie skutočné peniaze v hre dieťa, ktoré si ani v plnej miere neuvedomuje, čo robí. V takomto prípade je dostať peniaze späť takmer nemožné. Zhruba 20 % rodičov povie deťom svoje heslo, čo im v prípade, že máte k svojmu Apple alebo Google účtu pripojenú kreditnú kartu, jednoducho umožňuje robiť transakcie s vašimi skutočnými peniazmi. Odporúčame nikdy nepovedať deťom svoje heslo a radšej autorizovať každú transakciu osobitne.
Ak sa vám tento článok páčil, môžete si prečítať jeho druhú časť.
