This War of Mine – rozhovor s Pawlom Miechowskim a Wojciechom Setlakom z 11bit Studios

Existuje veľké množstvo hier, ktoré glorifikujú násilie a vojnu vykresľujú ako niečo „cool“. Tento nezdravý trend zvrátila úspešná hra This War of Mine, ktorá stiera hranice medzi umením a interaktívnou zábavou. Prinášame vám rozhovor s Pawlom Miechowskim a Wojciechom Setlakom z 11bit Studios, tvorcami hry This War of Mine.

Čo vás motivovalo vytvoriť hru This War of Mine?

Pawel: Prvotný nápad prišiel od môjho brata Grzegorza, ale už dlhodobo bola v našom tíme ambícia vytvoriť niečo dospelé. Hry sú často vnímané ako plytká zábava. My sme však cítili, že hry sú dostatočne dospelé na to, aby mohli rozprávať o všetkých témach. Už okolo roku 2012 sa objavili prvé hry, hovoriace o dospelejších témach. Prvou úspešnou hrou takéhoto typu bolo pravdepodobne Papers Please. Takže keď s tým Grzegorz prišiel, všetci sme v momente súhlasili, že to je skvelý nápad.

 

Prečo ste príbeh hry This War of Mine nevytvorili na základe reálneho konfliktu?

Pawel: Tákáto skúsenosť by potom nebola univerzálna. Chceli sme, aby sa odkaz hry šíril do celého sveta. Je to príbeh, ktorému rozumejú ľudia v Argentíne rovnako ako na Ukraine alebo v Keni. Ak by sme hru vytvorili na základe reálnej vojny, urobili by sme nepotrebné politické vyhlásenie o tom, koho chybou tá vojna bola. Chceli sme ukázať, že nezáleží o aký konflikt ide, ale že obeťami sú vždy civilisti, bez ohľadu na to, či sú to Židia, Poliaci, Slováci alebo moslimovia. Ak je vojna, musíte ochrániť svoju rodinu a ľudí, na ktorých vám záleží.

Wojciech: This War of Mine je hra o ľuďoch. Preto sa v nej nedozviete, kto vojnu začal, alebo čo sa vlastne stalo. Pre civilistov, uväznených v centre diania, je to jedno. Možno že na to majú názor, ale pre ich dennodenné prežitie to nemá význam. Aj záver hry, ktorá sa končí okupáciou je horkosladký, miesto nejakého jasného happyendu.

twom

Majú videohry svoje miesto aj vo vzdelávaní?

Pawel: Samozrejme. Vo vzdelávaní existuje priestor pre použitie umeleckých hier, hier o histórii a tak ďalej. Veľmi veľa ale závisí od učiteľa. Niektorých učiteľov od nudnej hodiny nezachráni ani hra, kým iní z nej dokážu spraviť vzrušujúci zážitok.

Vojciech: Učitelia už This War of Mine používajú v triedach, napriek tomu, že má hra rating 18+. Znamená to, že deti môže niečo naučiť. Umožňuje im ocitnúť sa v situácii, v ktorej by sa v reálnom živote nemohli a ani nechceli ocitnúť. Preto si myslím, že naša hra má svoje využitie vo vzdelávaní.

Pawel: Preto sme sa rozhodli vytvoriť edukačnú licenciu – hra je zadarmo pre všetky vzdelávacie inštitúcie. Funguje to veľmi dobre – hru už využíva viacero škôl – Univerzita v Aachen, Univerzita v Chemnitzi, niekoľko austrálskych univerzít, ako aj Johnson College v USA.  Tak isto veľa stredných škôl a univerzít v Nórsku, tu dokonca ušili program na mieru, kde This War of Mine využívajú pri štúdiu etiky a sociálnych štúdiách.

 

Vaša hra dostala PEGI rating 18+. Boli ste prekvapení takýmto hodnotením?

Pawel: Nie. Príbeh je zasadený do vojnou zničeného mesta a to znamená, že sme do hry museli zasadiť aj násilie a zbrane. Môžete ale hrať bez toho, aby ste museli čo i len raz niekomu ublížiť. Hra dokáže byť brutálna, ale bez toho by to bol iba plytký moralizujúci príbeh či rozprávka. Museli sme hráčom dať možnosť robiť vlastné rozhodnutia – museli sme vytvoriť priestor, kde môžu byť takpovediac aj „zlým hajzlom“. Iba takto sa môže hráč pozrieť na svoju postavu a činy a posúdiť, či boli dobré alebo zlé. Bez toho by hra nefungovala.

 

Dostali ste na hru aj nejakú negatívnu spätnú väzbu?

Pawel: Niektorí ľudia nám písali, že hry majú byť zábavné, že nechcú hrať simulátor depresie. My ale veríme, že hry môžu byť o čomkoľvek. Chcem zdôrazniť, že hry sú o kreatívnej slobode – takže by logicky mal existovať aj priestor pre hry, ktoré rozprávajú vážne príbehy.

revolution-black-friday

Myslíte si, že bude vznikať viacero vážnych hier?

Pawel: Určite áno. Budú vznikať hry, ktoré budú riešiť témy ako súcit, láska, nenávisť, tolerancia, chápanie rôznorodosti, a tak ďalej. Napr. Revolution 1979: Black Friday – hra o iránskej revolúcii , alebo autobiografická hra That Dragon Cancer , v ktorej tvorcovia rozprávajú príbeh ich vlastného 12-mesačného syna bojujúceho s terminálnou chorobou. Alebo Coming Out Simulator  – hra o tom, aké je ťažké pre gejov rozprávať sa o svojej sexuálnej orientácii s rodinou. A takýchto hier bude stále viac a viac.

that-dragon-cancer

Máte nejakú radu pre rodičov, týkajúcu sa výberu hier?

Vojciech: Najdôležitejšia rada pre rodičov je: zahrajte si ju. Nespoliehajte sa na rating na krabici. Musíte vedieť, čo sa vaše dieťa hrá. Musíte vedieť, čo zažíva. Existujú 12-ročné deti, ktoré bez problémov môžu hrať našu hru, lebo sú už dostatočne zrelé. Na druhej strane existujú aj 15-roční, pre ktorých by bol takýto zážitok príliš náročný. Je na rodičovi, aby rozhodol vzhľadom k tomu, ako pozná svoje dieťa.

Pawel: Hry, tak isto ako filmy alebo knihy, na nás majú vplyv. Ak budete hrať celý život, hry budú formovať vaše vnímanie sveta. Našťastie, väčšina ľudí dokáže rozlišovať realitu a virtuálny svet. Verím, že násilné videohry majú dopad na ľudí, preto sú určené pre dospelejšie publikum.  Znovu to ale znamená, že rodičia by mali vedieť, aké hry ich deti hrajú.

 

Posledná otázka sa týka morálneho systému v This War of Mine. Vytvorili ste špecifický systém morálnych volieb.  Prečo takáto hra potrebuje systém morálnych volieb?

Pawel: Morálne hodnotenie môže pochádzať jedine zo samotnej hry. Ak by morálne hodnotenie pochádzalo zvonku, bolo by subjektívne, bol by to môj názor na problém ako dizajnéra. Hráč si potrebuje prežiť pocit ľútosti, ale aj úľavy, potrebuje si zažiť pocit toho, že má slobodu konať vlastné rozhodnutia. Musia to byť jeho vlastné morálne voľby – on sám sa musí rozhodnúť, či bude dobrý alebo zlý.

Wojciech: My ako tvorcovia tiež „posudzujeme“ rozhodnutia v hre, pretože reflektujeme výsledky hráčových akcií. Ľudia, za ktorých môže hráč hrať sú bežnými ľuďmi, iba jedna z postáv má vojenskú minulosť. Takisto tam je len jedna postava, ktorá je takým egoistom, že väčšina zlých akcií, ktoré s ňou hráč vykoná, nemá na ňu negatívny vplyv. Ale väčšina postáv si bude niesť dôsledky vašich morálnych volieb. Ak aj prežijú vojnu, môžu byť tak traumatizovaní, že už nebudú môcť viesť normálny život. Následne niektorí z nich spáchajú samovraždu, alebo zomrú na následky závislostí ako dôsledku toho, čo museli urobiť,  aby prežili.

Pawel: To je v takejto hre nevyhnutné. Najprv musíte mať dilemu: mal by som urobiť to, alebo tamto? A potom ako sa rozhodnete, musíte vidieť dôsledky svojej voľby, pretože to je nutná podmienka toho, aby ste mohli urobiť posúdiť, či daná akcia bola morálna alebo nie.

Wojciech: Vo väčšine vojnových hier zabíjate nekonečné množstvo protivníkov bez toho, aby to malo nejaký efekt na postavu. Vy ako hráč tiež nenesiete psychologické dôsledky svojho konania. Je tomu tak, pretože protivníkov nevnímate ako skutočných ľudí, ale iba ako anonymné postavy. Chceli sme poukázať na dôsledky hráčovho konania, tým že sme z dôsledkov jeho akcií urobili integrálnu a podstatnú časť hry.

Pawel: Veľmi sa mi páči práve záver hry, kde sa musíte pozrieť na svoje činy a vidíte príbeh, ktorý ste napísali svojim konaním. Môžete s ním byť spokojný, alebo aj nie. Aj keď budete nespokojný, možno ste urobili to najlepšie rozhodnutie, aké sa vtedy dalo. Vojna je katalyzátorom, ktorý odhalí to najlepšie, alebo to najhoršie v ľuďoch.

 

Prečítajte si našu recenziu hry This War of Mine.

Michal Božík

Michal Božík je psychológ, zaoberajúci sa vo svojom výskume psychologickými aspektmi hrania videohier, ako aj vzťahom medzi videohrami a vzdelávaním. Je aj autorom dokumentárneho filmu o videohrách s názvom Cesta hrdinu. Momentálne pracuje ako herný dizajnér v spoločnosti Pixel Federation, v minulosti pôsobil v programe Teach for Slovakia ako učiteľ, kde pracoval aj na tom, ako prebudiť v deťoch motiváciu k učeniu pomocou hier a technológií. S hrami má bohaté skúsenosti.